Úzkosť mojich dní

Zdravím, priatelia! Je to pár dní od môjho najnovšieho príspevku a ja sa znovu vtieram na Vaše čudesne tenké technologické prístroje. Sama neviem, prečo je tomu tak. Mám toho dosť čo povedať? Neviem. Píšem, ako príde a strácam prehľad. Ale o celej tej pomyselnej spontánnosti to celé má byť, nie? O bolestnom vylievaní srdiečka za účelom byť pochopený...
aj keď to pričasto končí tichým ľutovaním. Bach to na papier, a nech! Koniec koncov, vyhnete sa utrápeným súcitným pohľadom a prehnane povzbudivým úsmevom. Akurát dnes som tak v spoločnosti jednej osoby nahlas premýšľala, prečo sa všetci naháňame za šťastím, nehľadiac na okolité prekážky a (z nášho skresleného pohľadu) súperov, ktorým neraz prisunieme nožičku do cesty. Odkundestvo za pominuteľným šťastím. Vidím tú tabuľu: "Naháňanie za smútkom sa nekoná, z dôvodu príliš priaznivého počasia. Dnes to budú samé dúhy a jednorožci, náhradné stretko v tmavej klubovni plnej kafe a depresie."
Trash z môjho pera, lebo môžem.

Sľúby a iné prázdnoty

Parafrázujem špagetové slová

zobrala som si na pomoc lyžičku

na pomoc pri tejto

kolosálnej delikatese.

Moja každodenná

Občas sa obzerám navôkol

čakám na moment, na čin, na skutok,

ktorý zmení šialený kolobeh bytia

a rozbije stereotyp

a čakám.

Veru, duše sa nám zhlukujú,

horia, pália mozgy,

spálili mi vnemy 

cestou k srdcu.

Plačem kamene.

Odlišnosť sa rozplynie, keď sa všetky bytosti

zbesilo rozbiehajú za pocitom.

Plačem kamene, lebo slzy priľahko dopadnú a kĺžu sa po porchu

a ty vraj nevidíš

len počuješ.

Bola učinená veľká nespravodlivosť.

Vaša A.